12.kapitola - Pomsta býva...
„Kde sú???!!!“ rozkričala sa, len čo sa vynorila z mysľomisy... V hlave jej hučalo a Dumbledorova tvár sa jej strácala pred očami. Nedokázala zaostriť na jeho črty a až po chvíľke si uvedomila, že zrak jej zastierajú slzy. Kotúľali sa jej po lícach, zanechávajúc za sebou vlhkú stopu. Slzy bolesti zanikali na trasúcich sa perách...
Jasné, modré oči hľadeli na ňu prenikavo, akoby jej Dumbledor chcel niečo povedať bez toho, aby to musel vysloviť...
„Odpusť mi Christabel! Myslel som si, že som urobil všetko čo sa dalo pre ich a tvoju bezpečnosť, no zdá sa, že niečo zlyhalo...!“
Pár krát sa zhlboka nadýchla, aby sa aspoň trochu upokojila, no zdalo sa jej, že sa jej hlava rozletí na milión kúskov... Chytila si ju oboma rukami a zašepkala: „Prečo ste ma nevymenili?“ Dumbledor nereagoval... „Tak prečo ste ma dočerta nevymenili?“ vykríkla, no vzápätí si aj sama odpovedala ako toľkokrát predtým... „To kvôli tomu proroctvu, však? To kvôli nemu ste nechali mučiť dvoch ľudí namiesto jedného!“ „Tak dosť! Mal som ťa chrániť, pretože to tak chceli tvoji rodičia!“ Po prvý krát sa zdalo, že Dumbledor je nahnevaný... „No na to sa ich už asi nespýtam!“ odvrkla. „A čo môj krstný? Moja mama je predsa jeho sestra! Aj on súhlasil s tým, že miesto jednej obete budú dve?“ pýtala sa neveriaco. „Chris, pochop...“ „Nie! Nie a nie! Nechcem chápať! A ani to nedokážem! Mali ste to urobiť! Vôbec som vtedy nevedela o čo prichádzam! Nepoznala som život! Ako mám teraz žiť s tým, že ich niekde tam vonku mučí???“ Nezvládla to... Cítil ako z jej očí sála nenávisť, aj keď nie proti Dumbledorovi... Musela odtiaľ preč... Prudko otvorila dvere, nevšímajúc si Dumbledorovo volanie, zbehla po schodoch, v úmysle dostať sa čo najďalej... Cítila, že aj keby bežala sto rokov a dobehla až na kraj sveta, nič by nezmiernilo stúpajúcu bolesť v hrudi, ktorá jej nedovoľovala dýchať... Na poslednom schode zakopla, no skôr ako dopadla na zem, zachytili ju mocné ruky... Jej ochromená myseľ dostala ďalší úder, vo chvíli, keď sa vytrhla zo zovretia... So zmesou strachu a hnevu na neho dlho pozerala, vediac, že čas ich rozhovoru sa neodvratne blíži, no keď k nej natiahol ruku, cúvla... Zdalo sa jej, že jeho šedé oči ešte o pár odtieňov stmavli a mihla sa v nich bolesť... Nedokázala uniesť zmätok, hnev a prudkú nenávisť, ktoré sa v nej hromadili... Zvrtla sa a o pár minút už bežala cez školské pozemky, stratiac sa medzi stromami Zakázaného lesa... ...... S vysoko zdvihnutým prútikom, takmer šialene prehľadával školské pozemky... Začalo pršať, mraky sa neprestajne zbiehali a vyzeralo to na poriadnu búrku... Nevšímal si to... Musel ju nájsť... Hneď ako od neho utiekla, vybehol do Dumbledorovej pracovne, aby sa dozvedel ako prebiehalo to, na čo sa toľké roky pripravoval, no teraz, vo chvíli, keď sa to dialo zistil, že na to čo videl v jej pohľade, by sa nepripravil nikdy... To, čo mu povedal Dumbledor, ho nijako zvlášť neupokojilo... Vedel, že ho bude obviňovať, s tou myšlienkou žil niekoľko rokov... No myslieť si to a vedieť to, bol príliš veľký rozdiel... „Lucas...nemyslím si, že by urobila nejakú hlúpo...!“ „Nie, Albus! Ja ju musím nájsť! Je mi jedno, či potrebuje čas na to, aby sa s tým všetkým zmierila ale ja musím vedieť kde je a či je v poriadku...! Nemôžem o ňu prísť....!“ S tými slovami vybehol z pracovne a odvtedy, ako blázon, ktorý tápa v temnotách svojej mysle, blúdil po školských pozemkoch... Nemohol si dovoliť taký luxus... nemohol si dovoliť stratiť v živote jediné čo mu ostalo... nemohol si dovoliť stratiť ju... Celý premáčaný dobehol k Hagridovi... Podvedome vedel, že tam nebude, no strach je zlý radca a on musel preskúmať všetky možnosti... „Hagrid! Hagrid! Otvor!“ Jeho klopanie, by muselo zobudiť aj mŕtveho... Počul ako niekde tam za dverami Diabol vystrašene zakňučal, a potom sa dvere otvorili... „Profesor Phillips... Čo sa vám...?“ spýtal sa Hagrid šokovane a zdalo sa, že pod jeho pohľadom o krok cúvol... „Je tu Christabel?“ spýtal sa naliehavo. „Čo? Čože?“ „No tak, Hagrid! Je tu Christabel? Prišla sem teraz večer?“ „Nie, ja, nie, nevidel som ju...“ habkal, no potom sa zdalo, akoby sa spamätal. „Čo je s ňou? Stratila sa?“ Sklamane vzdychol... vedel, že tu nebude...no napriek tomu, jednoducho dúfal... „Neboj sa Hagrid, nájdem ju..!“ To už bežal smerom k Severnej veži... „Profesor a čo sledovacie kúzlo? Tak ste ju nenašli?“ kričal Hagrid zúfalo. Zastal...to mu nenapadlo...no ani ho to neprekvapovalo... pokiaľ šlo o ňu vždy strácal rozum, už od prvého okamihu ako ju videl v Lilianinom náručí... Otočil sa a vtedy to zacítil... Štipľavý zápach dymu... A sledovacie kúzlo, na ktoré ho pred chvíľou Hagrid upozornil, odplávalo z jeho mysle, nezanechajúc žiadnu stopu... Zakázaný les... Mohol to byť iba blesk, ktorý udrel do stromu a zapálil ho, no šanca, že to bola Chris sa mu teraz zdala väčšia... Rozbehol sa a mal pocit, že tak nebežal nikdy v živote... Čím bližšie bol, tým si bol istejší, že konečne našiel to, čo hľadal... Dym sa zachytával v korunách stromov, ktoré sa jagali v každom záblesku na oblohe... Konáre mu udierali do tváre a o chvíľu pocítil na perách kovovú príchuť krvi... Bolo mu to jedno... Zastal... Našiel ju... Obloha stmavla, dážď neprestajne bičoval listy stromov, ako pán chrbát svojho otroka. Ako na protest počasiu, k čiernej oblohe stúpal hustý kúdol dymu... Sledoval jej trasúce sa telo pohltené plameňmi....Okolie bolo spálené na popol, no zdalo sa, že si to neuvedomuje...Sedela na zemi a pozerala do prázdna...Zaborila si ruky do strapatých vlasov a lesom sa rozľahol jej žalostný, no zároveň nenávistný výkrik... Striaslo ho... Nikdy nepočul toľko nenávisti v jedinom výkriku... Nerozhodne stál, nevediac či má odísť alebo zostať... Akoby vycítila jeho prítomnosť, otočila k nemu tvár a plamene, ktoré ju pohlcovali v tej chvíli opäť vyšľahli vyššie... Nechcela ho tu...Mal to tušiť... Cítil mrazivý závan jej pohľadu, no potom sa od neho odvrátila a o okamih neskôr zmizli aj plamene, ktoré ju pohlcovali... Dovolila mu pristúpiť bližšie... Klesol na kolená vedľa nej, želajúc si zmazať všetku jej bolesť, no teraz to bolo nemožné... „Musíme pokračovať vo vyučovaní,“ prehovoril napokon. „Môžem ťa naučiť ešte veľa vecí, vyčarovať Patronusa, premieňať sa na zviera... Dávam ti možnosť pomstiť sa...Je na tebe, či to prijmeš alebo nie. Chcem, aby si vedela, že to urobím s tebou alebo bez teba!“ Nepozrela na neho... „Ak vieš to, čo mi dnes ukázal Dumbledor v mysľomise, tak ti musí byť jasné, že Voldemorta sám nezabiješ... Nie je z tohto sveta...!“ prehovorila dutým hlasom. „Je mi jedno, či pritom zomriem! Ak človek stratí toho v živote príliš veľa, zomrie bez toho, aby ho museli pochovať...“ Prekvapene na neho pozrela a zbadala v jeho očiach všetko, čo teraz cítila...hnev, bolesť, smrť... no tej Zubatej tam bolo príliš mnoho... a potom si to konečne uvedomila... ona stratila niekoho, koho nikdy nepoznala, no on stratil sestru, s ktorou vyrastal, ktorú poznal, ktorú miloval... Pomaly sa k nemu naklonila a objala ho... Cítila ako sa prudko nadýchol, no bez slova ju zovrel v náručí... „Pomôžem ti, krstný otec...Prisahám!“ šepkala. Odtiahla sa od neho, no zdalo sa, že ho na nej niečo upútalo. Prstami sa dotkol jemnej retiazky, ktorú mala na krku... Christabel vytiahla spod habitu medailón: „Poznávaš ho?“ „Áno, patril Christopherovej rodine... Mám ho od tej noci, keď som ich videl naposledy...“ zdalo sa, že ho spomienky úplne pohltili. „Slúžil na dorozumievanie, no nerozžiaril sa už šesť rokov, odvtedy...odvtedy čo... Bolo to jediné, čo mi po nich zostalo a hoci som sa ho vzdával nerád lebo som stále dúfal, že od nich príde správa, chcel som, aby si ho nosila ty...“ „Takže on bol od teba?“ „Áno,“ prehovoril smutne. „Čo znamená DAEMON DAEMONE PELLITUR! GENS UNA SUMUS!“ spýtala sa opatrne. Povzdychol si: „Znamená to: Diabol sa vymetá diablom! Sme jeden rod! Bolo to a stále ešte je rodové heslo rodiny Alvarez de Arragon, takže teraz je to aj tvojím heslom.“ Zamyslene držala medailón, chvíľu sa odhodlávajúc na otázku, ktorá ju trápila. „Ako ich našiel?“ Dlho všade panovalo ticho, až si začala myslieť, že jej neodpovie, no nakoniec prehovoril: „To nie je isté, o ich úkryte sme vedeli len oni, Dumbledor a ja!“ Nespýtala sa ho, či niekto z nich zradil...Nevedela si to predstaviť... Dážď pomaly ustával, no oni ešte dlhú chvíľu bez pohybu sedeli, každý z nich stratený vo vlastných myšlienkach... Nakoniec sa obaja zdvihli a kráčali k hradu... Christabel sa v duchu rozhodla. Pomstí seba aj svoju rodinu a ak to bude len trošku možné zariadi, aby sa Voldemort vrátil odtiaľ odkiaľ prišiel a to už navždy! V tom jej mysľou preletel záblesk spomienky...Smrť je tvojím osudom...A v tej chvíli sa zaprisahala, že ak musí zomrieť ona, nedovolí, aby zomrel jej krstný otec... Ocitla sa pred Dumbledorovou pracovňou a na okamih zaváhala... No tento krát už nebola sama... Bez zaklopania otvorila dvere a stretla sa s Dumbledorovým prekvapeným pohľadom, ktorým si oboch premeral. Cítila za sebou Phillipsovu prítomnosť, ako jej bez slova dodáva silu na to, čo malo byť ale ešte nebolo povedané, na to, čo malo byť ale ešte nebolo urobené... Nadýchla sa a jej hlas zunel ako oceľ... „Chcem pomstu...!“ UKÁŽKA: Zamyslene sa okolo seba obzerala a uvedomila si, že v tejto miestnosti ešte nikdy nebola. Pousmiala sa nad tým, že ani všetky jej nočné potulky hradom nestačili na to, aby ho celý preskúmala. Odrazu sa dvere otvorili a jej pohľad sa stretol s pohľadom láskavých, hnedých očí. Jej pohľad nevdojak skĺzol po postave stojacej vo dverách, a vzápätí sa jej na tvári zjavil prívetivý úsmev...
Komentáře
Přehled komentářů
Chcem ti povedat len tolko ze tak dobre nieco som uz dlho necital. Nekomentovaal som to lebo nebolo casu vpodstate som vsetky kapitoly precital v jedden den a preto sa vyjadrujem az k tejto. Ako som spominal nic lepsie som na internete este necital. Mimochodom zaujala ma aj tvoja prezyvka. KHIRA je meno alebo oslovenie z japonskeho sveta mangy ak chces mozet ti o tom napisat viaej.Dobre ale spet k tvojej poviedke je to brutalne ako musim priznat ze mas velky talent. Tesim sa na dalsie pokracovanie. Dostala si MA. ;)
Skvelé
(Tulip, 2. 11. 2009 7:38)Zase skvelá kapitola, tvoj štýl písania je veľmi pekný. Len ma zaujíma, či Christabel porazí Voldemorta a žiadny Harry Potter už nebude potrebný:-) To ja len tak, zaujíma ma čo bude ďalej, čo si si na nás čitateľov pripravila. Prosím, prosím ďalšiu kapitolku.
NADPIS
(Marek, 13. 1. 2011 16:02)