11. kapitola - Tom Marvoloso Riddle
„Je dôležité, aby si presne počúvala pokyny profesora Phillipsa. S takýmito záležitosťami sa nezahráva. Nech robíš čokoľvek, vždy musíš dbať na svoju bezpečnosť a na bezpečnosť ostatných ľudí.“
„Rozumiem, pán profesor. A čo odpovede na moje ďalšie otázky. Kto som? Kto sú moji rodičia? Viem, že mám príbuzného! Kto je to? Prečo o ňom nič neviem?“ Slová sa jej nekontrolovateľne drali z úst.
„Teraz nie, Jessica. Toto nie je tá pravá chvíľa.“
Z rozhovoru ich vytrhlo zaklopanie a dvere sa otvorili. Jessica uprela pohľad na prichádzajúceho a takmer okamžite sa zdvihla zo stoličky.
Phillips prikývol a jeho pohľad jasne potvrdzoval to, čo vyriekli jeho ústa: „Je čas.“ Prešiel popri nej a pred Dumbledora položil čiernu šatku.
„Musíte ísť!“ prehovoril Phillips, adresujúc slová skôr Dumbledorovi ako Jessice.
Jessica sa posledný krát otočila k Dumbledorovi a zľahka sa usmiala. „Šťastné a veselé pán riaditeľ! Tak ja sa zase vrátim inokedy!“
Zažmurkala a potriasla hlavou...
„Šťastné a veselé Jessica!“ poprial jej Dumbledor tichým hlasom.
Keď sa za nimi dvere zavreli, Dumbledor sa skúmavo zahľadel na ležiacu šatku. Ešte okamih na ňu akoby nerozhodne hľadel, a potom na ňu opatrne položil pravú ruku. Zo stola sa vzniesol kúdol dymu a o okamih neskôr sa pracovňou rozľahlo zúrivé zasyčanie...
Šatka sa prudko mykla a Dumbledorova tvár sa zamračila vo chvíli, keď sa zahľadel do už neexistujúcich očí zúrivého hada...
Zdalo sa, že v Dumledorových očiach sa usadil hlboký zármutok...
Odrazu sa prudko zodvihol a prehodil cez svoje plecia ťažký, čierny plášť. Svet sa na pár sekúnd rozvíril, a potom stmavol...
Dumbledor sa okolo seba rozhliadol a začal pomaly kráčať k neďalekému cintorínu...
Stará, kovová bránka ostro zaškrípala, akoby na protest proti cudzincovi, ktorý sa odvážil narušiť pokojný spánok mŕtvych... Vo vzduchu bolo cítiť smrť...Plazila sa po tom pustom, vyprahnutom mieste... Z hmly sa dvíhali jej ostré zubiská, ktoré nemilosrdne zabárala do nevítaného návštevníka...
„Tak ste teda prišli...“
„Áno Tom, prišiel som... Aký dôvod si mal, na také netradičné pozvanie...?“
Z tmy sa vynorila zahalená postava... Zdalo sa, že sa skôr kĺže ako kráča, hmla sa jej ovíjala okolo nôh...
Ťažké mračná, ktoré sa prevaľovali po oblohe, na okamih dovolili preniknúť mesačnému svitu a ten osvetlil Voldemortovu tvár...
Hnedé oči mal ostražito prižmúrené a zdalo sa, že ich teplo sa vytratilo veľmi dávno. Čierne vlasy ostro kontrastovali s bledou tvárou a tenké pery skrivené v posmešnom úškrne vyžarovali krutosť...
Pomalým krokom sa blížil k Dumbledorovi, zastanúc si tesne za ním... Dumbledor neprejavil ani náznak strachu, len sa pokojne otočil a zahľadel sa na kedysi tak známu tvár...
„Vždy netrpezlivý, vždy dokonalý, vždy spravodlivý Dumbledor...“
„Tom,“ prehovoril Dumbledor takmer láskavým hlasom, z ktorého však behal mráz po chrbte, „ prečo si ma sem zavolal?“
Voldemortova tvár stuhla strachom...Akoby náhodou sa dotkol svojej ruky, no odrazu ticho noci preťali zvuky mnohonásobného premiestňovania...
Dumbledor pokojne sledoval ako ich obkolesil kruh zamaskovaných ľudí...
„Smrťožrúti... Bojíš sa ma Tom?“ spýtal sa Dumbledor a pod jeho nohami zaškrípal čerstvo napadnutý sneh. Tento krát sa on postavil za Voldemortov chrbát... a kruh smrťožrútov sa nepokojne zmenšil...
„Bojíš sa ma, Tom?“ zopakoval Dumbledor trpezlivo.
Voldemort si odfrkol, no prudký pohyb, ktorým sa otočil k Dumbledorovi tvárou ho prezradil..
„Je to len poistka, keby vás napadlo hrať sa na hrdinu...“
„Čo chceš Tom, pretože možno mi neuveríš ale viem si predstaviť príjemnejšie strávený čas ako rozhovor s tebou...!“
Voldemortove oči sa zúžili....
„Váš plán sa nepodaril Dumbledor...Ten príbeh pozná takmer každý,“ prehovoril samoľúbo.
„Aký príbeh máš na mysli, Tom?“
„Ten príbeh, drahý Dumbledor, o schovávanom dievčati, ktoré ma moc poraziť ma! Mňa, ktorý som v mágii zašiel ďalej ako všetci na tomto svete! Je to hlúposť! Nikto nemôže poraziť lorda Voldemorta!“ zakričal, no potom stíšil hlas do najtichšieho šepotu. „Ale predsa len som zariadil veci tak, aby sa to nikdy neudialo. Musím priznať, že mi trvalo dlho, kým som ich vypátral ale nakoniec sa mi to podarilo. Sú veľmi cenným zdrojom informácii. Mohli sa dokonca pridať aj ku mne, skutočne Dumbledor, možno mi neveríte ale ja som im dal šancu!“
Dumbledor ticho pozoroval tvár muža pred sebou...
„No oni ju odmietli...“
„Presne tak, Dumbledor! Oni ju odmietli...Pýtate sa kto? Musím priznať, že Lilian je naozaj výnimočne krásna žena a Christopher skutočne odvážny muž!“ Voldemort každé slovo vyslovoval veľmi zreteľne a s istou dávkou sklamania pozoroval stále nič neprezrádzajúcu Dumbledorovu tvár...
„A ich dcéra...Viem, že ju schovávate vy na tom nedobytnom Rokforte. Ale je viacero možností ako ju získať. Nemôžete ju schovávať celý svoj život! Vydajte mi ju a ja vás nechám na pokoji! Tým, že ju predo mnou chránite jej beriete šancu na dlhý život! Ak sa pridá ku mne, čaká ju život ale ak sa obráti proti mne, jediné čo bude jej osudom je smrť!“
„Prečo mi to hovoríš Tom?“ spýtal sa Dumbledor pokojne, no v jeho hlase zaznelo jasné varovanie.
„Pretože chcem, aby ste sa cítili vinný! Čo myslíte, čo urobí to vaše zlaté dievčatko, keď sa dozvie, aké tajomstvo ste jej celé tie dlhé roky tajili?“ spýtal sa Voldemort, zákerne sa vyžívajúc vo svojich slovách...
„Takže takýto je tvoj plán, Tom.“
„Áno! Viem, že teraz je podľa vás príliš malá na to, aby vedela, čo ju v živote čaká a na aký život ste ju odsúdili. Dokonca viem, že jej neprezradíte ani to, že som zajal a mučím jej rodičov! Znenávidí vás za to a pridá sa ku mne!“
Skôr ako sa stihol hocikto zo smrťožrútov pohnúť, Dumbledorov plášť sa rozvíril, jeho postava zmizla a o sekundu neskôr už Dumbledor držal Voldemorta a prútik mu pritisol na hrdlo...
Dav sa hrozivo pohol...
„Nič nerobte!“ zaškriekal Voldemort. Hrot prútika, ktorý ho tlačil do krku, ho očividne obral o posmešnosť.
„Veľmi správne Tom! Mohol by som ťa zabiť, no neurobím to...Nie som to ja, kto ťa má poraziť a ty porazený budeš! Spomeň si na moje slová a spomeň si na jej rodičov vo chvíli, keď sa stretnete!“
Dumbledor ešte okamih počkal, a potom sa svet opäť rozvíril...Unavene si sadol do kresla vo svojej pracovni a Félix sa mu tíško zniesol na kolená. Plášť nepovšimnute dopadol na zem, keď sa modré oči unavene zavreli a tiché pískanie fénixa postupne uspalo utrápenú dušu...
Komentáře
Přehled komentářů
Znova ďakujem za venovanie. V tejto kapitole ťa musím pochváliť za to, že sme na ňu nemuseli tak dlho čakať, ale hlavne za veľmi dobré opisy miesta, ktoré potom vhodne navodzujú atmosféru (stará, kovová bránka.....nevítaného návštevníka) Tento odstavec bol super. A tak isto odstavec v ukážke. Tvoje opisy sú stručné (preto nenudia) a zároveň výstižné. Aj keď bola kapitola skutočne krátka, nevadí, potešila. Ale rýchlo prosím ďalšiu. :-)
Ďakujem
(Tulip, 1. 10. 2009 7:44)